Taliansko (Talianska republika) je štát s krásnou a bohatou históriou a kultúrou. Nachádza sa tu veľké množstvo pútnických miest a historických a kultúrnych pamiatok. Rozloha Talianska je približne 300 000 km2 a má približne 60 miliónov obyvateľov.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

RÍM, VATIKÁN

Za najdôležitejšie pútnické miesto Talianska môžeme považovať Vatikán, ktoré je svetoznáme sídlo pápeža. Vatikán je súčasťou Ríma a možno ho nazvať ako „štát v meste“ a je zároveň najmenší európsky štát. Vatikán je centrom katolíckej cirkvi a je veľmi navštevovaný pútnikmi z celého sveta. Má veľmi bohatú históriu, kultúru, veľké architektonické bohatstvo a obrovské množstvo umeleckých diel. Pre návštevu Ríma a Vatikánu je najlepšie vyhradiť si niekoľko dní.

Jedným z najobdivovanejších miest je práve Bazilika svätého Petra. Táto bazilika stojí na mieste, kde bol Peter umučený a pochovaný. Je to druhý najväčší kresťanský kostol. Do roku 1990 bola najväčším chrámom na zemi. Základy baziliky boli položené v roku 1506 a dokončená bola o 120 rokov. Hneď na začiatku bola poškodená Sixtínska kaplnka a opravu stropu vykonal Michelangelo a jeho majstrovské dielo môžeme obdivovať dodnes.

Hlavné mesto Talianska je Rím. Nazýva sa aj večné mesto, mesto miest alebo sväté mesto, práve preto, že sú tu pochovaní apoštoli sv. Peter a sv. Pavol a ďalší mučeníci. Je to mesto s nádhernou históriou a kultúrnym bohatstvom. Patrí medzi najkrajšie a najnavštevovanejšie miesta sveta, nielen pre pútnikov, ale aj pre turistov z celého sveta.

Rím založili podľa legendy v roku 753 p.n.l. bratia Romulus a Rémus, ktorých vychovala vlčica. Historické centrum Ríma aj s Vatikánom bolo v roku 1980 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Pútnici od počiatku putovali hlavne do Svätej Zeme. V roku 1300 však pápež Bonifác VIII. vyhlásil prvý Svätý rok, ktorí znamenal pre veriacich úplne odpustky, ak v danom roku navštívia Baziliku sv. Petra. Od tohto roku začalo do svätého mesta prichádzať stále viac pútnikov.
V roku 313 cisár Konštantín tzv. milánskym ediktom prvýkrát povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Kresťanstvo sa rýchlo rozšírilo a Rím sa stal jeho centrom. V roku 609 bol v meste vysvätený prvý kresťanský kostol – Pantheón.

V roku 1929 vznikol cirkevný nezávislý štát Vatikán. V roku 1946 po druhej svetovej vojne sa stalo Taliansko republikou.

Pri púti do Ríma a Vatikánu stojí určite za navštívenie Bazilika sv. Petra, Vatikánske múzeá, Sixtínska kaplnka, Lateránska bazilika, Bazilika Panny Márie Snežnej – Santa Maria Maggiore, Bazilika sv. Pavla za hradbami s vyobrazeniami všetkých pápežov či Bazilika sv. Kríža v Jeruzaleme, Sväté schody, katakomby, Pantheón a mnoho ďalších chrámov a stavieb. Takisto historické pamiatky Forum Romanum, Anjelský hrad, Španielske schody, či najkrajšia z fontán – Fontána di Trevi, ale i námestia ako Námestie Navona, Námestie di Nuovo či dominanta mesta Koloseum.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

LORETO

Na pútnické miesto Loreto prichádzajú pútnici, aby sa pozreli na domček Panny Márie, v ktorom sa Panna Mária narodila, kde vyrastala a kde jej zvestoval Anjel Gabriel, že sa jej narodí Boží Syn.

Mestečko sa nachádza v strednom Taliansku. Je to druhé najvýznamnejšie pútnické miesto Talianska. Traduje sa, že bol zázrakom anjelmi prenesený z Palestíny. Zjavil sa v Lorete 10. decembra 1294, po tom, čo križiaci prehrali boje v Palestíne a hrozilo, že moslimovia zničia tento dom, keďže bol symbolom kresťanstva v krajine.

Začalo to tak, že drevorubači cestou do práce na kopci Tersato v Chorvátsku zbadali domček, ktorý tam predtým vôbec nestál. Vo vnútri sa nachádzal krb, police, stôl, kamenný oltár s krížom a socha Panny Márie s Ježiškom na rukách. Po krátkom čase došlo k náhlemu uzdraveniu ťažko chorého Alexandra de Giorgi, ktorý sa vraj predtým modlil k tajomstvu zvestovania. Ľuďom odovzdal tento uzdravený muž odkaz Panny Márie, že kamenný domček je vlastne nazaretským domčekom Svätej rodiny. Nájdenie domčeka vyvolalo rozruch a vtedajší panovník poslal do Nazareta mužov, ktorí vypátrali, že v Nazarete zostali iba základy bez domu a zvyšky odneseného domčeka mali taký istý materiál i rozmery, aký mal domček, ktorý sa u nich objavil. Kostolík na kopci Tersato sa stal okamžite cieľom pútnikov z celej Dalmácie. Dlho tam však nezostal. O pozemok pod Svätým domčekom sa vraj sporili dvaja muži; iné legendy vravia, že pútnikov prepadávali zbojníci. Anjeli teda dom Svätej rodiny zdvihli a z Dalmácie ho preniesli do Loreta (bolo to v noci z 9. na 10. decembra roku 1294).

Kvôli letu anjelov a tiež archanjela Gabriela do domčeka k Panne Márii sa Panna Mária z Loreta v roku 1920 stala patrónkou letcov. Vyhlásil ju pápež Benedikt XV.

V roku 1900 pápežov lekár Lapponi objavil vo vatikánskych archívoch dokument, podľa ktorého bohatá rodina z Byzancie s priezviskom Angeli (anjeli), uchránila dôležité predmety z “Domu Panny Márie” pred moslimskou inváziou a preniesli ich do Európy, kde z nich vystavali svätyňu.

V základoch domčeka v Lorete sa našla minca rodiny Angeli, čo bola aj niekdajšia tradícia v Taliansku, že rodina, ktorá bola zodpovedná za stavbu domu umiestnila do základov mincu s odkazom na svoju rodinu.

Vykopávky v Nazarete a v Lorete objavili prítomnosť podobných materiálov na oboch miestach. Kamene, ktoré boli použité v múroch vo svätyni v Lorete sa vyznačujú rovnakou technikou opracovania, aká sa používala v danej dobe v Palestíne. Dokonca na kameni je rovnaký nadpis, aký sa našiel v Grotto v Nazarete, “Ježiš Kristus, Boží Syn.”

Archeológovia rovnako potvrdili, že v treťom storočí ranní kresťania premenili dom Panny Márie na miesto uctievania, keď bola na mieste vybudovaná synagóga, ktorá sa stala kostolom.

Svätý domček Panny Márie v Lorete navštívilo veľa svätých, napr. sv. Frantíšek Saleský, sv. Ľudovít z Montfortu, sv. Borromeo, sv. Ignác z Loyoly, sv. František Xaverský, sv. Terézia z Lisieux. Sv. Maximilián Mária Kolbe a mnoho ďalších. Ján Pavol II. ho nazval „srdcom kresťanskej mariánskej úcty“. Toto populárne sanktuárium oficiálne navštívilo údajne až 12 pápežov. V 17. storočí zavítal do Loreta Galileo Galilei, v 18. storočí zase Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý následne zhudobnil Loretánske litánie.

Duchovnú službu pútnikom v Lorete poskytovali donedávna otcovia minoriti, dnes v nej slúžia bratia kapucíni.

Existuje množstvo zaujímavostí, ktoré súvisia s ochranou Loretánskej Panny Márie. Napríklad sa jej pripisuje víťazstvo európskych vojsk nad Turkami.

Ďalej Krištof Kolombus sa ocitol uprostred búrky na mori a vtedy prosil o pomoc Pannu Máriu z Loreta a po záchrane poslal do Loreta moreplavca, aby v mene celej posádky Panne Márii poďakoval za záchranu.

Kráľovná, Kristína Švédska, ponúkla svoju kráľovskú korunu Panne Márii z Loreta potom, čo konvertovala z protestantizmu na katolícku vieru.

13. februára 1797 Napoleon vyraboval svätyňu, vykradol z nej vzácne drahokamy, ktorými bohaté rodiny ozdobili svätyňu, ale samotný dom nechal nedotknutý.

Vo svojej homílii v roku 1995 svätý pápež Ján Pavol II. v kázni nazval Svätý dom z Loreta “svätyňou, s ktorou je Cirkev v Taliansku spojená prozreteľnosťou.”

Vedci skúmali domček a potvrdili, že s najvyššou pravdepodobnosťou bol naozaj privezený z Palestíny. Istým spôsobom sa potvrdila aj legenda s anjelmi, keďže prevoz iniciovala rodina s menom ,,Angeli,, (anjeli). To vysvetľuje, že anjeli domček preniesli. Zhoduje sa aj počet a veľkosť miestností, materiály, murivá, nálezy, murárske umenie, ktoré nepochádza z loretského kultúrneho konceptu. Technické porovnanie Svätého domčeka v Lorete s jaskynkou pod novou Bazilikou v Nazarete ukázalo, že obe časti pôvodného domu vznikli v rovnakom čase. Majú rozmery, ktoré poukazujú na to, že pôvodne tvorili jeden celok a oddelené časti do seba presne zapadajú. Preukázalo sa, že kamene Máriinho domčeka v Lorete boli opracované tzv. nabatejským spôsobom, teda technikou, ktorá bola rozšírená v Galilei v čase Pána Ježiša. Obrovský záujem odborníkov vzbudili nápisy, grafity na stenách loretského domu. Experti poukazujú na ich židokresťanský obsah a na veľkú podobnosť s nápismi nájdenými na zvyškoch toho istého domu v Nazarete.

Loretánska Madona je „Čiernou Madonou“. Pôvodná Čierna Madona z Loreta pochádzala zo 14. storočia (zničil ju požiar v roku 1921).

Najdôležitejšou pamiatkou Loreta je Bazilika della Santa Casa, v ktorej sa nachádza samotný domček Panny Márie. Renesančná bazilika bola postavená v roku 1469. Priamo v strede kostola stojí samotný Svätý dom, obmurovaný renesančným bohato zdobeným mramorovým obložením v podobe kvádra, podľa návrhu Donata Bramanteho z roku 1509. Nad hlavným oltárom sa týči socha svätej Panny Loretánskej. Každoročne sa tu 8. septembra oslavuje narodenie Panny Márie. Sviatok Panny Loretánskej sa oslavuje 10. decembra. Bazilika je postavená v tvare latinského kríža; po bokoch sa nachádza celkom 12 kaplniek.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

ASSISI

Assisi je prekrásne historické mestečko v strednom Taliansku. Je významné pútnické a turistické stredisko. Pre veriacich je známe hlavne ako rodisko sv. Františka z Assisi, ktorý sa rodným menom nazýval Giovanni Battista Bernardone. Bol diakon a zakladateľ rehole františkánov. Narodil sa v roku 1881 do zámožnej rodiny. Žil búrlivým a hriešnym životom. Obrátil sa až po páde v boji, kedy sa dostal do zajatia, kde ochorel. Zo zajatia sa vrátil do Assisi, kde postupne začalo jeho obrátenie k Bohu. František miloval krásu, no napodiv, pri jeho prechádzke krajinou stretol malomocného, zosadol z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Naplnila ho radosť. Otočil sa, aby malomocnému ešte z diaľky zakýval, ale ten tam už nebol. František pochopil, že to bola skúška od Boha, ktorou úspešne prešiel. František si následne vykonal púť do Ríma, kde zanechal všetky svoje peniaze pri hrobe sv. Petra. Po návrate do Assisi sa František modlil v kostole San Damiano, kde na neho prehovoril Ježiš, ktorý trikrát zopakoval: ,,František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si zaobstaral stavebný materiál a opravil kostol San Damiano a takitsto kostol Santa Maria degli Angeli. Na opravu kostolov využil financie z obchodnej činnosti svojho otca. Otec však podal na svojho syna žalobu a pri jednom zo súdnych sporov sa František na námestí pred verejnosťou vyzliekol donaha, pričom sa zriekol dedičstva a takisto svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“

Odvtedy žil František v ústraní, v chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. Františka obzvlášť zaujali slová z Biblie: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“, podľa ktorých aj žil. K Františkovi a jeho spôsobu života sa pripojili aj ďalší muži. Žili jednoduchým životom a nabádali ľudí k pokániu. V roku 1209 putoval František so svojimi 11 bratmi do Ríma za pápežom, aby ho požiadali o schválenie ich spôsobu života. V roku 1209 (podľa iných zdrojov 1210) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené až v roku 1215. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu.

V roku 1212 prišla za Františkom šľachtičná z Assisi sv. Klára (Chiara di Bernardino), ktorá rovnako túžila žiť životom ako František. Založili spolu rád chudobných panien, ktoré sa nazvali klariskami. V roku 1221 založil František tretí rád pre laikov.
14. septembra 1224 dostal pri zjavení sv. František od Ježiša dar stigiem – krvavých znakov Ježišovho utrpenia.

František a jeho bratia žili v chudobe a boli stále naplnení radosťou. František mal obzvlášť veľmi pekný vzťah k prírode a zvieratám.

Sv. František zomrel večer 3. októbra 1226. Podľa vtedajšieho počítania času sa to počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

V Assisi sa nachádza množstvo krásnych historických pamiatok.

Najvýznamnejšou je samotná gotická Bazilika sv. Františka. Má tri poschodia a je v nej pochovaný sv. František. Bola založená v roku 1228.
Krásnou je aj Bazilika sv. Kláry, ktorá bola dostavaná v roku 1260 a sú v nej uložené pozostatky sv. Kláry.
Známa je tiež románska Katedrála San Rufino, kde bol sv. František pokrstený.

Za návštevu určite stojí Kristus z ikony z kostolíka San Damiano, ktorý prehovoril k Františkovi, aby opravil jeho dom. Bol to prvý kláštor Rádu svätej Kláry, kde si svätá Klára vybudovala svoju komunitu. Kostol má fasádu v tvare chatrče.

Pod mestom Assisi je známa baroková Bazilika Panny Márie Anjelskej (Santa Maria degli Angeli) založená v roku 1569. Vnútri baziliky je umiestnená stará kaplnka Porciunkula, kde svätý František v roku 1208 založil františkánske hnutie a kde tiež v roku 1226 zomrel.

V Assisi sa nachádza ešte veľké množstvo kostolov, palácov, meštianskych domov. Assisi je nádherné mesto priam ako stvorené na modlitby a na krásne romantické prechádzky po nádherných typických historických uličkách pripomínajúcich toskánsky štýl.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

PADOVA

Padova je mesto v severnom Taliansku, ktoré je pre veriacich známe vďaka patrónovi stratených vecí, sv. Antonovi Paduánskemu, kňazovi, rehoľníkovi a kazateľovi. Pútnici navštevujú Baziliku sv. Antona, kde sa nachádza svätcov hrob a je tu aj umiestnená vzácna relikvia – neporušený jazyk sv. Antona.

Svätý Antonko, ako ho mnohí nazývajú, bol vlastným menom Ferdinand. Narodil sa okolo roku 1195 v najväčšom a zároveň hlavnom meste Portugalska v Lisabone do šľachtickej a nábožnej rodiny. Už v pätnástich rokoch začal sv. Anton rozmýšľať o svojom duchovnom povolaní. Rozhodol sa vstúpiť do rehole augustiniánov blízko svojho rodného domu. Rušili ho však návštevy príbuzných, preto so súhlasom predstavených odišiel asi po dvoch rokoch do kláštora sv. Kríža v Coimbre. V roku 1219 bol vysvätený za kňaza. Neďaleko Coimbry vznikol františkánsky kláštor. Vtedy sv. Anton zatúžil vstúpiť do tohto kláštora. Nakoniec mu prior povolil vstúpiť do františkánskeho kláštora, kde si obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton. Neskôr ho poslali na misie do Afriky, kde ochorel. Keď sa to jeho predstavení dopočuli, zavolali ho naspäť. Po ceste jeho loď odbočila na Sicíliu, kde sa dopočul, že sv. František zvoláva na Turíce svojich bratov do Assisi. Rozhodol sa, že pôjde tam. Po tomto stretnutí sa dostal do rímskej provincie do malého kláštora sv. Pavla pri Forli. Tam býval v pustovni, robil tie najnižšie práce, žil prísnym životom a bol šťastný, že nikto nepozná jeho pôvod ani vzdelanie. Jeho múdrosť však bola odhalená, keď biskup svätil nových kňazov a vyzval ich, aby niektorý z nich kázal, no nikto však nechcel. Tak poveril sv. Antona a všetci žasli nad jeho slovami a múdrosťou. Takto sa ukázala Božia prozreteľnosť. Ustanovili teda Antona za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Doplnil si teologické vzdelanie. Hovoril plynule po francúzsky aj po taliansky. V r. 1223 sa stal profesorom teológie v Bologni, neskôr v Toulouse, Montpellier a v Padove. Ako profesor zostal naďalej pokorným rehoľníkom, nevynechával modlitbu ani rozjímanie. K tomu viedol aj svojich žiakov.

Za katedrou však nezostal dlho. Sv. František mu prikázal, aby sa celkom venoval kazateľskému úradu. Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Vtedy kázaval aj na námestiach alebo na lúkach.
Roku 1227 na generálnej kapitule ho vymenovali za provinciála územia celého severného Talianska. Roku 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy. Tam v r. 1231 pokračoval v kázaní a v písaní kázní.

13. júna 1231 nečakane zamdlel. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána.“ Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby ako tridsaťšesťročný zomrel. Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe ho necelý rok po smrti, 30.mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.

Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha.

Zaujímavosťou Padovy je aj to, že sa tu nachádza hrob evanjelistu sv. Lukáša, a to v Bazilike sv. Justíny, ktorú pri našich púťach takisto navštevujeme.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

MONTE SANT’ANGELO

Sv. Pio z Pietrelciny povedal: „Predtým, než sa vydáte ku mne do San Giovanni Rotondo, choďte najprv na Monte Sant‘ Angelo a tam proste archanjela Michala o pomoc a ochranu.“

Monte Sant’Angelo je krásne mestečko na polostrove Gargano v južnom Taliansku. Známe je hlavne ako pútnické miesto, pretože sa tu v jaskyni (v dnešnej svätyni) zjavil svätý Michal Archanjel. Bazilika sa rozprestiera na vrchole hory, je tvorená komplexom stavieb z rôznych období, ktoré obklopujú jaskyňu. Monte Sant’Angelo je známe ako miesto odpustenia a modlitby.

Sv. Michal Archanjel sa tu zjavil štyrikrát.

Prvé zjavenie nazývané ako ,,príbeh s býkom,, sa udialo v roku 490. Bohatý pán sa vydal pásť svoje stáda do hory Gargano. Jeden býk mu však ušiel. Keď ho našiel, videl ho ako kľačí pred vchodom do jaskyne. Pán na býka vystrelil, avšak šíp sa vrátil a zranil pánovi jeho nohu. Pán s touto nezvyčajnou udalosťou sa utekal zdôveriť miestnemu biskupovi. Ten mu nariadil 3 dni modlitieb a pôstu. Po 3 dňoch sa zjavil sv. Michal Archanjel miestnemu biskupovi a povedal mu: ,,Ja som archanjel Michal a prebývam v Božej prítomnosti. Táto jaskyňa je mi svätá, ja som si ju zvolil; ja sám som jej strážcom … Tam, kde sa dokorán otvára skala môžu byť odpustené hriechy ľudí … To, o čo sa tu bude v modlitbe prosiť, bude vypočuté. Vystúp teda na horu a zasväť jaskyňu kresťanskej úcte.“ Hora bola dlhú dobu miestom pohanského kultu, preto sa biskup obával, či má poslúchnuť sv. Michala Archanjela.

Druhé zjavenie nazývané ,,víťazné,, sa stalo v roku 492. Mesto Siponto bolo takmer dobyté nepriateľskými vojskami. Miestny biskup vymohol u nepriateľa trojdňové prímerie. Za tieto 3 dni sa postil a modlil. Následne sa mu zjavil sv. Michal Archanjel, ktorý ho upokojil, a uistil ho, že boj vyhrajú. Tak sa aj stalo.

Tretie zjavenie nazývané ,,epizóda zasvätenia,,. Po víťazstve v boji sa už miestny biskup zo Siponto (sv. Vavrinec) nebránil zasvätiť jaskyňu sv. Michalovi Archanjelovi. V roku 493 mu jaskyňu zasvätil ako poďakovanie za záchranu. Archanjel sa biskupovi však znovu zjavil a povedal mu, že on si už jaskyňu posvätil. Biskup s ďalšími siedmimi biskupmi Puglie a so zástupom veriacich sa preto vydali k jaskyni. Počas procesie sa stal ďalší zázrak. Objavilo sa niekoľko orlov a svojimi rozpätými krídlami chránili biskupov pred žiarom slnečných lúčov. Keď prišli k jaskyni, našli tam oltár pokrytý purpurovým paliom a nad ním sa týčil kríž. V skale našli dokonca odtlačok detskej nohy ako nadprirodzené znamenie zanechané sv. Michalom Archanjelom. Miestny biskup tu vtedy slávil prvú Božskú liturgiu. Bolo to
29. septembra.

Samotná jaskyňa, ako jediné bohoslužobné miesto, ktoré nebolo posvätené ľudskou rukou, nesie po stáročia názov „Nebeská bazilika“.

Štvrté zjavenie sa uskutočnilo v roku 1656, v čase, keď južné Taliansko pustošil strašný mor. Arcibiskup Alfonso Puccinelli sa v zúfalosti obrátil v pôstoch a modlitbách o pomoc k sv. Michalovi Archanjelovi. 22. septembra 1656 sa mu zjavil sv. Michal Archanjel počas modlitby vo svojej izbe biskupského paláca v Monte Sant’Angelo a prikázal mu, aby požehnal kamene z jeho jaskyne a vyryl na ne kríž s písmenami M. A. (Michal, archanjel). Každý, kto tieto kamene bude pri sebe zbožne nosiť, bude moru uchránený. Onedlho bolo mesto od moru uchránené a stalo sa tak ako sv. Michal Archanjel sľúbil. Na trvalú pamiatku tohto zázraku a ako prejav nekonečnej vďačnosti, dal arcibiskup postaviť pamätník sv. Michaela na námestí, na ktorom stojí dodnes, práve naproti balkóna domu, v ktorom sa odohralo zjavenie, a na pamätník nechal napísať tieto slová:

AL PRINCIPE DEGLI ANGELI VINCITORE DELLA PESTE PATRONO E CUSTODE MONUMENTO DI ETERNA GRATITUDINE ALFONSO PUCCINELLI 1656.

PAMÄTNÍK  KNIEŽAŤU  ANJELOV  A VÍŤAZOVI NAD MOROM, PATRÓNOVI A OCHRÁNCOVI  V NEKONEČNEJ VĎAČNOSTI.  ALFONSO PUCCINELLI 1656.

Už po stáročia putujú do Monte Sant’Angelo pútnici z celého sveta priťahovaní nebeskou bazilikou. Nachádzajú tu nádej, lásku, odpustenie a pokoj na príhovor sv. Michala archanjela.

Putovali sem aj viacerí pápeži, ako napr. sv. Ján Pavol II., mnoho panovníkov, ako Ľudovít II., Karol I. z Anjou, Alfonz Aragónsky, Ferdinand II., Žigmund, kráľ poľský, a ďalší. A takisto mnoho svätých ako napr. sv. František z Assisi – ktorý tu z úcty k svätému Michalovi prišiel bosý alebo sv. Pio z Pietrelciny a iní.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

SAN GIOVANNI ROTONDO

San Giovanni Rotondo je krásne mestečko v južnom Taliansku. Veľmi známe vďaka sv. Pátrovi Piovi a jeho množstvu zázrakov, ktoré sa stali na jeho príhovor. Páter Pio rodným menom Francesco Forgione sa narodil 25. mája 1887 v talianskom mestečku Pietrelcina. Bol talianskym kapucínskym kňazom a svätcom. Bol pomenovaný po sv. Františkovi z Assisi. Zaujímavosťou je, že bol svätcom našich čias. Mnohí, z Vás pútnikov, žili už počas života sv. Pátra Pia, pretože zomrel až ako 81-ročný 23. septembra 1968 v San Giovanni Rotondo, kde sa nachádza aj jeho presklený hrob s jeho neporušeným telom. Hrob sa nachádza v novej modernej bazilike. Pri našich púťach sa môžete pripojiť k zástupu veriacich, ktorí stoja pred hrobom a chcú sa pozrieť zblízka na svätého Pátra Pia, ktorý vyzerá ako živý a dotknúť sa skla jeho hrobu a poprosiť ho, aby sa v nebi prihováral za nich a za ich prosby. V bazilike si môžete sadnúť do lavice a modliť sa pri hrobe sv. Pátra Pia. Ďalším zaujímavým miestom, ktorú pri púťach uvidíme je spovednica, v ktorej Páter Pio spovedával. Nachádza sa v starom kostolíku, kde páter Pio slúžil sv. omše. Bol vyhľadávaným spovedníkom, videl do duše človeka, videl pri spovedi hriechy ľudí a vedel im preto dobre poradiť. Vďaka nemu si tisícky ľudí vykonalo výbornú sv. spoveď a aj pri sv. spovedi nastalo mnoho obrátení. Ľudia s ochotou čakali v dlhých zástupoch, aby si mohli vykonať dobrú svätú spoveď u sv. pátra Pia. Pútnici majú zvyčajne možnosť navštíviť aj nemocnicu s kaplnkou, ktorú založil Páter Pio.

Páter Pio bol už od malička zbožný chlapec, ktorý sa túžil stať kňazom. V roku 1902 si obliekol kapucínsky habit, prijal meno Pio a v roku 1910 bol vysvätený za kňaza. 20. septembra 1918 dostal Páter Pio kľačiac pred krížom dar stigiem, teda rán ukrižovaného Ježiša. Stal sa prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Lekár skonštatoval, že rany sú nadprirodzeného pôvodu. Nejaký čas pred Piovou smrťou stigmy zmizli a nezostala mu ani žiadna jazva. Jeho koža bola úplne obnovená. Dôkazom sú však krvavé vreckovky a iný materiál, ktoré sú vystavené v múzeu Pátra Pia v San Giovanni Rotondo. Nájdete tu aj rúcha, oblečenie, topánky a iné osobné veci sv. Pátra Pia. Pri našich púťach máme zvyčajne možnosť navštíviť aj múzeum pátra Pia.

Ďalším darom Pia bol dar bilokácie, vedel byť na viacerých miestach naraz. Napríklad sa stalo, že Pio bol vo svojej izbe a cítil, že niekto potrebuje pomoc a zrazu sa objavil na mieste, aby danému človeku pomohol.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

PIETRELCINA

Pietrelcina je mesto v južnom Taliansku, ktoré je rodiskom slávneho svätého Pátra Pia, kňaza, rehoľníka a mystika. Bol pomenovaný po sv. Františkovi z Assisi. Páter Pio sa v Pietrelcine narodil 25. mája 1887. V tomto meste bol zároveň aj pokrstený (26. mája 1887), pristúpil k prvému sv. prijímaniu (27. septembra 1899) a tiež k sviatosti birmovania. Už ako chlapec bol neobyčajný. Bol veľmi zbožný a už od malička sa chcel stať kňazom. V roku 1902 si obliekol kapucínsky habit, prijal meno Pio a v roku 1910 bol vysvätený za kňaza. V Pietrelcine môžete navštíviť rodný dom sv. pátra Pia a  kostol sv. Anny, kde bol pokrstený, múzeum a kostol vo Františkánskom konvente a farský kostol. Pio mal v Pietrelcine aj viaceré mystické zážitky, zjavenie Panny Márie a Anjelov strážnych.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

BARI

Bari je nádherné prímorské prístavné mesto, ktoré sa nachádza v južnom Taliansku. Veľkosťou je možné prirovnať ho našim Košiciam. Pre pútnikov je významné tým, že sa tu nachádzajú pozostatky svätého Mikuláša, ktoré sú pochované v krypte pod Bazilikou sv. Mikuláša od roku 1087. Zaujímavosťou pre turistov je aj krásne historické centrum, typické talianske uličky, reštaurácie, hradby, obchodíky, nádherný prístav a niekoľko pláží s možnosťou kúpania.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

CASCIA

Cascia je pútnické miesto v strednom Taliansku, ktoré sa stalo významným vďaka asi najvýznamnejšej talianskej svätici sv. Rite z Cascie. Jej meno je odvodené od jej mena Margherita. Narodila sa okolo roku 1380 v Roccaporena pri Cascii. Už od detstva sa túžila stať rehoľnou sestrou. Jej rodičia jej to však nedovolili a vydali ju už ako dvanásťročnú. Jej muž bol na ňu veľmi krutý. Po osemnástich ťažkých rokoch ovdovela. Mala však dvoch synov. Jej synovia však taktiež zomreli. Stále nosila v sebe dávnu túžbu vstúpiť do kláštora. Najprv ju však nechceli prijať, pretože podmienkou vstupu bolo, aby ženy boli panny. Na jej naliehanie sa však zmilovali, a tak v roku 1413 Rita vstúpila do augustiniánskeho kláštora v Cascii. Žila prísnym životom, veľa sa modlila a pomáhala každému, kto jej pomoc potreboval. Trpela chronickou chorobou, ale znášala to ako obetu Bohu.
Rita mala viaceré zjavenia a dostala rany po Ježišovej tŕňovej korune.

Rita zomrela 22. mája 1447 v Cascii. Na jej príhovor sa stalo veľa zázrakov. Kanonizovali ju v roku 1900. Uctieva sa ako patrónka v beznádejných situáciách. Cascia patrí k najväčším pútnickým miestam v Taliansku a je tam stála spovedná služba, ktorú využívajú pútnici z celého Talianska.

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz

MANOPELLO

„Volto santo! V Manopelle je najväčší zázrak, aký máme.“
(sv. Páter Pio)

Manopello je malá, ale slávna obec ležiaca v juhovýchodnom Taliansku. Preslávila sa šatkou umiestnenou v miestnej bazilike, ktorá je pravdepodobne pravou Veronikinou šatkou, ktorou Veronika utrela tvár Ježišovi Kristovi pri Jeho Krížovej ceste. Na šatke sa nachádza podobizeň Krista. Šatka má rozmery 17 x 24 cm. Je uložená v striebornom relikviári, ktorý je vystavený na hlavnom oltári v manopellskej bazilike. Bazilika sa nazýva Basilica del Volto Santo (Bazilika Svätej Tváre) alebo takisto Santuario del Volto Santo (Svätyňa Svätej Tváre).

Tento obraz je už niekoľko desaťročí skúmaný a vedci potvrdzujú, že obraz nebol namaľovaný ľudskou rukou. Výsledky vedcov potvrdzujú, že obraz vznikol vedecky nevysvetliteľným spôsobom.

Najnovšie výskumné techniky použité pri skúmaní Turínskeho plátna boli použité aj pri skúmaní šatky z Manopella a výsledky všetkých expertíz dokazujú, že súčasná veda nie je schopná zistiť, ako obraz vznikol, ani odkiaľ pochádzajú tajomné farby, ktoré spôsobili, že obraz Svätej Tváre fascinuje svojou krásou a priam žiari živosťou. Vo vláknach skúmanej tkaniny sa zistilo, že v nich nie sú zatečené žiadne farby a na materiáli nie sú nijaké stopy farieb.

Najudivujúcejšou skutočnosťou šatky z Manopella je priezračnosť plátna. Obraz je jasne viditeľný z oboch strán. Ďalšou zaujímavou skutočnosťou je premenlivosť obrazu. Pri meniacom sa svetle sa mení aj jeho vzhľad, ako keby sám obraz žil. Farby sa menia medzi hnedou, zlatistou, striebornou, bridlicovou, bronzovou a zlatou.

Šatka z Manopella, resp. obraz Svätej Tváre vykazuje veľké množstvo nevysvetliteľných javov.

Ďalšou zaujímavosťou je, že Božská Tvár na šatke z Manopella vyzerá rovnako, ako ju videla mystička Gertrúda z Halfty v 13. storočí vo svojom videní.

Svätá Tvár sa zachovala na tkanine nazývanej bisior. Je to jemné plátno, najcennejšia tkanina stredoveku. Nazýva sa takisto morský hodváb. Profesorka Vigová tvrdí, že materiál je tak tenký, že žiadny človek nie je schopný na takýto materiál niečo namaľovať a už vôbec nie taký dokonalý obraz.

Mnohoročné výskumy iniciované špecialistkou na ikony, rehoľníčkou Blandinou Paschalis Schlömer, zaujali aj iných vedcov a výsledok ich výskumov bol prekvapujúci objav, že mŕtva tvár z Turínskeho plátna a živá tvár z Manopella patria tej istej osobe.

Tvár mŕtveho tela na Turínskom plátne a Božská tvár na šatke z Manopella sú nepochybne najväčším zázrakom na svete. Z vedeckého hľadiska tieto dve podobizne nemohli ani vzniknúť. Na celom svete nie je ani jeden obraz, ktorý by sa aspoň minimálne mohol porovnať s týmito dvomi. Kristus nás týmito dvoma obrazmi vyzýva k obráteniu, k osobnému stretnutiu vo sviatosti zmierenia, v Eucharistii a tiež ku každodennej vytrvalej modlitbe.

Tvár z Manopella je tvárou Krista, vstávajúceho z mŕtvych, vo chvíli Jeho prechodu zo smrti do života. Vtedy sa dialo úplné premenenie Ježišovho tela, stýraného pri mučení a zomieraní na kríži.

Tvár z Manopella sa úplne zhoduje s obrazom na Turínskom plátne, obraz v Manopelle je maľovaný mocou veľkonočného víťazstva.

Ježišove oči na šatke sa dívajú priamo do našich očí a napĺňajú nás odvahou a dôverou.

V Taliansku je veľké množstvo nádherných pútnických miest, o ktorých by sa dalo písať ešte veľmi veľa.
Tieto sú však medzi pútnikmi najobľúbenejšie.
Ak by ste chceli niektoré z nich navštíviť môžete sa prihlásiť na niektorú z našich pútí a my Vás radi prevedieme najobľúbenejšími pútnickými miestami 😊

Púť do Talianska si môžete vybrať kliknutím na tento odkaz