LIBANON
Libanon (Libanonská republika) je štát, ktorý sa nachádza na Blízkom východe. Je jedným z mála štátov, ktoré sú menšie ako Slovensko. Pre porovnanie rozloha Slovenska je cca 50 000 km². Rozloha Libanonu je cca 10 000 km². Počet obyvateľov Libanonu a Slovenska je porovnateľný. 

SV. CHARBEL
Libanon sa stal jedným zo svetoznámych pútnických miest, a to vďaka Jozefovi Antonovi Machlúfovi (svojim celým menom Youssef Antoun Makhlouf), ktorého poznáme ako svätého Charbela (Šarbela) a takisto aj vďaka rehoľníčke menom Rebeka (Petra) Choboq Ar-Rayes, ktorú poznáme ako svätú Rafku (Rafqu).

Termíny pútí do Libanonu nájdete kliknutím na tento odkaz

Jozef (Charbel) sa narodil 8. mája 1828 v malej horskej dedinke Beka Kafra v severnom Libanone, ktorá sa nachádza cca 140 km od libanonského hlavného mesta Bejrútu. Narodil sa do veľmi nábožnej a kresťanskej rodiny, v ktorej získal veľkú záľubu v modlitbe. Narodil sa ako piate dieťa chudobnejším rodičom Antonovi a Brigide Machlúfových, maronitským katolíkom. Maronitská katolícka cirkev je jednou z východných katolíckych cirkví, ktorá využíva maronitský obrad. Keď mal Jozef (Charbel) iba tri roky, jeho otec zomrel. Jeho mama sa následne druhýkrát vydala, za poctivého a zbožného diakona Ibrahima. Jozef pocítil túžbu svojho povolania vo veku 14 rokov.
V roku 1851 odišiel do kláštora Panny Márie, kde prvý rok pôsobil ako mních. Následne odišiel do opátstva sv. Marona v Annayi k maronitom, kde prijal meno Sarbel (Charbel), podľa mučeníka z 2. storočia. Charbel zložil svoje mníšske sľuby 1. novembra 1853.

V rokoch 1853 – 1859 študoval za kňaza v meste Kfiffán v opátstve sv. Kobriana a Justíny. Za kňaza bol vysvätený 23. júla 1859 v Bkerky. Následne pôsobil v opátstve sv. Marona v Annaja, kde žil ďalších šestnásť rokov.

15. februára 1875, dostal otec Charbel povolenie k odchodu do malej a odľahlej pustovne sv. Petra a Pavla, ktorá tiež patrila do opátstva. Podľa legendy tak predstavený učinil potom, čo Charbel dokázal zapáliť oheň v lampe, kde služobníctvo zo žartu zamenilo olej za vodu. Pustovňa sa nachádzala vo výške 1350 m n.m.. Charbelova cela mala len 6 m². Viedol tu život plný modlitby, vzdávania vďaky, prísneho sebaovládania a pôstu. Pustovňu opúšťal len veľmi zriedkavo a žil tu celkom 23 rokov. Pod habitom stále nosil drsnú košeľu a spal len niekoľko hodín. Stravu prijímal len raz denne.

16. decembra 1898 ho počas slávenia sv. omše zachvátila zákerná choroba, ktorej podľahol na Štedrý večer toho istého roku, a to počas adorácie pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou. Charbel bol pochovaný na cintoríne opátstva.

Zaujímavosťou, resp. zázrakom je, že keď Charbelovi spolubratia umývali jeho telo, zo svätostánku sa objavilo veľké svetlo. Považovali to za viditeľné znamenie neba. V ten deň vonku silno snežilo a vial ostrý vietor. Všetky cesty k pustovni boli zasypané snehom, a tak nikto nemohol informovať dedinčanov o Charbelovej smrti. Napriek tomu v ten deň ľudia v okolí podľa legendy spoznali, že Charbel bol povolaný do neba. Mladí muži začali s lopatami odhadzovať sneh, aby sa dostali do pustovne a doniesli telo do kláštora v Annaji.

Neporušené Charbelovo telo bolo uložené v kláštore svätého Marona v Annaji. Bolo podrobené lekárskym testom a potvrdilo sa, že tkanivo nejaví žiadne známky rozkladu. Telo vydávalo zvláštnu vôňu a uvoľňovalo červenkastú tekutinu neznámeho pôvodu. Charbelovo telo bolo následne minimálne štyrikrát exhumované, v rokoch 1899, 1927, 1950 a 1955. Po pohrebe sa nasledujúcich 45 dní viacerým svedkom zdalo, že miesto, kde ležalo telo Charbela, bolo osvetlené bielym svetlom. Po štyroch mesiacoch od mníchovej smrti hrob otvorili a našli telo v neporušenom stave. Telesné pozostatky obliekli a vystavili v kláštornej kaplnke. Časom spozorovali, že z pórov na Charbelovom tele vyteká zvláštna tekutina.

Ďalšia exhumácia v roku 1927 odhalila, že Charbelove pozostatky sú stále v neporušenom stave, dokonca mali mať teplotu žijúceho človeka. Mníchovo telo uložili do novej rakvy zo zinku a uložili do hrobky. V roku 1950 spozorovali, že z okraja hrobky začala vytekať olejnatá tekutina, neskôr nazvaná olej svätého Charbela. Maronitský patriarcha nariadil opätovnú exhumáciu, pri ktorej zistili, že telo je stále neporušené. V nasledujúcich mesiacoch bol v Annaji zaznamenaný veľký počet zázračných uzdravení. K Charbelovmu hrobu začali prichádzať pútnici z celého sveta a všetkých vierovyznaní – kresťania, moslimovia, budhisti, hinduisti, židia, ale i ateisti.

Pri ďalšej exhumácii v roku 1952 našli Charbelove pozostatky ponorené v olejnatej tekutine, ktorú jeho telo neustále vypúšťalo. Túto tekutinu začali zachytávať a v ampulkách rozosielať po celom svete. Státisíce ľudí veria, že sa vďaka tejto relikvii uzdravili z vážnych ochorení. Aj pri štvrtom otvorení rakvy v roku 1955 telo nejavilo žiadne známky rozkladu.

V priebehu 20. storočia sa objavilo viacero prípadov zázračných uzdravení ľudí spojených so Charbelom Machlúfom. Svätcov hrob v maronitskom kláštore v Annaji sa stal pútnickým miestom. Mnoho z pútnikov, medzi ktorými boli tak kresťania, ako aj nekresťania, bolo zázračne uzdravených na tele aj na duši. Otec Charbel bol z tohto dôvodu pápežom Pavlom VI. dňa 5. decembra 1965 počas Druhého vatikánskeho koncilu vyhlásený za blahoslaveného. Následne bol takisto svätorečený tým istým pápežom 9. októbra 1977. Prípadmi pre dosvedčenie jeho svätosti bolo zázračné vyliečenie mníšky Marie Abdel Kamari v roku 1950 pri návšteve Charbelovho hrobu, vyliečenie Iskandara Naim Obeida z obce Baabdat a vyliečenie Mariam Awadovej z obce Hammana.

Ku Charbelovi sa Libanončania modlili tiež po výbuchu v centre Bejrútu v auguste 2020.

Tieto nezvyčajné udalosti spôsobili v Libanone a okolitých štátoch návrat späť k viere a obnovenie úsilia o duchovné hodnoty.

Existuje viacero modlitieb pre veriacich kresťanov, smerovaných k svätému Charbelovi. Najvýznamnejšou je táto modlitba:

Svätý otec Charbel, Ty si sa zriekol pôžitkov tohto sveta,
žil si v pokore a skrytosti v samote pustovne a teraz prebývaš v nebeskej sláve.
Prihováraj sa za nás. Očisť naše myšlienky i srdcia,
upevni nás vo viere a posilni našu vôľu.
Rozpáľ v nás lásku k Bohu i k blížnemu.
Pomáhaj nám voliť si dobro a vyhýbať sa zlu.
Chráň nás pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi
a posilňuj nás vo všednosti dňa.
Mnohí ľudia na Tvoj príhovor
dostali od Boha dar uzdravenia duše i tela,
vyriešenie problémov v ľudsky beznádejných situáciách.
Zhliadni na nás s láskou a ak je to v súlade s Božou vôľou,
vypros nám u Boha milosť, o ktorú pokorne prosíme,
no predovšetkým nám všetkým pomáhaj
každodenne kráčať cestou svätosti do večného života. Amen.

Uzdravenia na príhovor sv. Charbela z posledných rokov 

V jeseni roku 2004 päťdesiatštyriročná Francúzka Bernadetta Maria Helena Vernamatová z mesta Orange sa vybrala na púť do Libanonu k hrobu svätého Charbela. Žena mala zhubnú rakovinu prsníkov a žalúdka. Po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa pri hrobe svätého Charbela pomodlila celý ruženec. Vyšetrenie, ktorému sa podrobila po návrate domov, preukázalo úplné uzdravenie.

George Younan je americký kardiológ. Roku 2004 sa mu v ušiach objavil zvláštny šum a bolesti hlavy. Ukázalo sa, že to bolo spôsobené upchávaním hlavnej tepny, ktorá krvou zásobuje mozog. Bola nutná operácia, ktorá však bola veľmi riskantná a mužovi hrozilo ochrnutie alebo dokonca smrť. Napriek tomu sa George rozhodol pre zákrok. Keď sa dozvedel termín operácie, jeho žena sa začala vrúcne modliť k svätému Charbelovi a prosila ho o príhovor u Boha, aby sa jej manžel uzdravil. Nasledujúci deň sa George cítil výborne a prestali všetky jeho bolesti. Lekárske vyšetrenia ukázali, že tepna sa nevysvetliteľným spôsobom vrátila do normálneho stavu.

Libanončanka Malake Michel Malek sa narodila roku 1950 so znetvorenými nohami. Mohla sa pohybovať len pomocou bariel a špeciálneho ortopedického zariadenia. Niekoľkonásobné operácie boli neúspešné. Roku 2004 Malake strávila tri dni v kláštore v Annayi pri hrobe svätého Charbela, kde sa postila a modlila za svoje uzdravenie. Hneď po návrate domov bola uzdravená, jej nohy sú normálne. Žena okamžite vycestovala späť k hrobu svätého Charbela, aby sa poďakovala za svoje zázračné uzdravenie.

Roku 1992 švédske a britské noviny, medzi nimi i The Guardian, informovali o pätnásťročnej Samire Hannach, ktorej sa zjavil svätý Charbel u nej doma neďaleko Štokholmu. Odvtedy z portrétu svätého Charbela, ktorý má Samira vo svojej izbe, vyteká zvláštny olej, ktorý má liečivé účinky.

Tajomstvo fotografie svätého Charbela 

Zaujímavosťou je, že od momentu, keď svätý Charbel vstúpil do kláštora, nikto okrem jeho spolubratov nevidel jeho tvár a nikto ho nikdy nefotografoval. Avšak 8. mája 1950 v deň jeho narodenín prišli k hrobu sv. Charbela štyria maronitskí misionári. Keď sa pomodlili, urobili si na mieste spoločnú fotografiu spolu so strážnikom, ktorý dohliadal na poriadok na mieste odpočinku sv. Charbela. Po vyvolaní filmu zistili, že na fotografii sa vedľa misionárov nachádza aj postava tajomného mnícha s bielou bradou a kapucňou na hlave. Experti vylúčili fotomontáž. Najstarší mnísi, ktorí svätého Charbela poznali, zistili, že na fotografii je práve sv. Charbel, a že tak vyzeral v posledných rokoch svojho života. Táto fotografia sa stala zároveň podkladom pre všetky ďalšie portréty svätca, aj tie, ktoré viseli na Námestí svätého Petra počas jeho blahorečenia a svätorečenia.

Zázračné uzdravenia vybrané na proces blahorečenia a svätorečenia sv. Charbela 

Na príhovor svätého Charbela sa udialo tisícky zázrakov a zázračných uzdravení. Na zavŕšenie procesu blahorečenia a svätorečenia boli však vybrané tri zázračné uzdravenia.

Roku 1936 ťažko ochorela tridsaťročná rehoľná sestra Maria Abel Kamari – zistili jej veľké vredy na žalúdku. Po dvoch operáciách sa jej stav ani trochu nezlepšil – žena aj naďalej nemohla jesť, k tomu sa pridalo ešte odvápnenie kostí, vypadali jej zuby a ochrnula jej pravá ruka. Roku 1942 sa jej problémy so žalúdkom natoľko zhoršili, že už vôbec nemohla vstať z postele a hrozilo jej, že zomrie. Po prijatí sviatosti pomazania chorých sa začala rehoľná sestra vrúcne modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Na jej úpenlivú prosbu ju 11. júla 1950 odviezli k hrobu svätého pustovníka. Keď sa sestra Mária dotkla hrobu, zacítila, akoby celým jej telom prešiel elektrický prúd. Vreckovkou otrela tajomnú tekutinu, ktorá vytekala z tela svätého Charbela a presakovala cez mramorový sarkofág. Keď si tekutinou potrela choré časti tela, ihneď sama vstala z nosidiel a začala normálne chodiť. Keď to zhromaždení ľudia uvideli, s veľkou radosťou začali kričať, že sa stal zázrak. Od tej chvíle bola žena úplne uzdravená. Neskôr to potvrdili aj podrobné lekárske vyšetrenia.

Iskander Obeid bol kováč. Roku 1925 počas práce v dielni mu úlomok kovu vážne poškodil pravé oko. Zhodou okolností roku 1937 tiež počas práce si tak veľmi zranil to isté oko, že ním úplne prestal vidieť. Lekári sa vtedy rozhodli odstrániť ho. Aj keď Iskander cítil neustále bolesť v poškodenom oku, nesúhlasil s jeho odstránením. Roku 1950 sa začal horlivo modliť za uzdravenie na príhovor svätého Charbela. V istú noc videl vo sne svätého pustovníka, ktorý ho žiadal, aby sa vydal na púť k jeho hrobu v kláštore Annayi. Iskander sa rozhodol odcestovať k hrobu 18. októbra 1950. Keď tam prišiel, bolesť oka tak veľmi zosilnela, že ju len ťažko zniesol. Po spovedi a prijatí Ježiša v Eucharistii sa Iskander dlho modlil pri hrobe svätého Charbela. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom ho svätý pustovník požehnal. Keď sa ráno prebudil, s veľkou radosťou zistil, že riadne vidí na pravé oko a bolesť úplne prestala. Lekárska komisia potvrdila, že nastala zázračná, úplná regenerácia poškodeného oka Iskandra Obeida.

Mariam Assai Awad, žena zo Sýrie bývajúca v Libanone, sa dozvedela, že má rakovinu žalúdka a že má už metastázy na črevách a hltane. Operácie v rokoch 1963 a 1965 jej vôbec nepomohli. Z lekárskeho hľadiska nemala nijakú nádej na vyliečenie. Prepustili ju teda z nemocnice, aby mohla zomrieť doma. Chorá začala vtedy vzývať o pomoc svätého Charbela. Raz v noci roku 1967 sa pred spaním vrúcne modlila za svoje uzdravenie na príhovor svätého Charbela. Keď sa ráno prebudila, zistila, že všetky príznaky jej choroby zmizli. Lekári z miestnej nemocnice zažili skutočný šok, keď zbadali Mariam, ako sa sama pohybuje. Podrobné vyšetrenia potvrdili, že žena bola nevysvetliteľným spôsobom úplne uzdravená.

Zázračné znamenia v Rusku na príhovor sv. Charbela 

Anatolij Bajukanskij, ktorý je šéfredaktorom ruského mesačníka Lekár, sa prvýkrát dozvedel o svätom Charbelovi po prečítaní článku v bieloruskom časopise Objaviteľ. Autor písal, že svätý Charbel z Libanonu uzdravuje ľudí z rôznych chorôb a pomáha im nájsť a prijať poklad kresťanskej viery. Roku 1997 sa Anatolij rozhodol uverejniť vo svojom časopise článok o svätom Charbelovi aj s jeho fotografiou. Odozva čitateľov Lekára bola prekvapujúca: z Ruska aj z Bieloruska prišlo do redakcie viac ako 5000 listov so svedectvami o zázračných uzdraveniach a rôznych milostiach, ktoré boli pripisované príhovoru svätého Charbela. Pre Bajukanského to bolo o to viac prekvapujúcejšie, že Rusi po období komunistickej ateizácie nie sú naklonení veriť v zázračné uzdravenia, zvlášť keď sú pripisované katolíckemu svätcovi. V piatich nasledujúcich vydaniach svojho mesačníka Anatolij uverejnil fotografie a svedectvá uzdravení na príhovor svätého Charbela. Čitatelia písali o uzdraveniach z najrôznejších nevyliečiteľných chorôb, pokročilých nádorov, ochrnutí, gangrén, stavov úplného bezvedomia, spavej nemoci a tiež iných menších zdravotných ťažkostí. Články a knihy Bajukanského o svätom Charbelovi mnohí pravoslávni duchovní aj ruskí novinári neprijali pozitívne. Autora podrobili ostrej kritike za to, že propaguje kult katolíckeho svätého a niektorí pravoslávni kňazi dokonca vyzývali veriacich, aby spálili obrazy svätého Charbela.
Anatolij Bajukanskij sa vtedy vybral na púť k hrobu svätého Charbela. Vzal so sebou aj listy, ktoré mu poslali čitatelia, aby ich položil na hrob svätého Charbela. Táto púť ho veľmi upevnila vo viere. Takmer hmatateľne vtedy zakúsil blízkosť svätého Charbela a jeho zázračného orodovania u Boha, pretože veľa nevyliečiteľne chorých čitateľov bolo úplne uzdravených. Anatolij sa vtedy presvedčil, že všetko je možné človeku, ktorý úprimne dôveruje a verí Bohu a prosí o príhovor svätých.

Ak ste zatúžili modliť sa pri hrobe sv. Charbela môžete sa prihlásiť na niektorú našu púť.

Termíny pútí nájdete kliknutím na tento odkaz.

SVÄTÁ RAFKA 

Ďalšou významnou libanonskou svätou je svätá Rafka – Rebeka (Petra) Choboq Ar-Rayes. Aj na jej príhovor sa udialo mnoho uzdravení. Rafka sa narodila 29. júna 1832 v dedinke Himlaya v Libanone. Bola jediným dieťaťom Mourada Saber el-Choboq el Rayess a Rafqy Gemayelovej. Pri krste dostala meno Boutroussieh (Petra). Jej rodičia ju od detstva viedli k viere a láske k Bohu. Každý deň sa všetci spolu modlievali. Keď mala Rafka sedem rokov, matka jej zomrela.
V roku 1843 ju poslal otec na 4 roky do služby v dome Assaada Badawiho, keďže rodina sa nachádzala v zlých finančných pomeroch. V roku 1847 sa Rafka vrátila späť do otcovského domu. Hneď po návrate s prekvapením zistila, že jej otec sa druhýkrát oženil. Otcova manželka chcela Rafku vydať za svojho syna. Rafka to však odmietla. Veľa sa modlila, aby jej Pán ukázal Jeho vôľu v jej živote. V roku 1853 pri modlitbe v kostole v Bikfayi sa rozhodla spolu s ďalšími dvoma dievčatami vstúpiť do kláštora Dcér Panny Márie oslobodenia. Rafkin otec s novou manželkou sa ju snažili odhovoriť od vstupu do kláštora. Prišli za ňou, aby ju presvedčili. Ona však bola pevne rozhodnutá. V kláštore naďalej zostala a v roku 1856 zložila prvé sľuby. O 2 roky neskôr ju presunuli do mesta Ghazir, aby si v tamojšom seminári doplnila a prehĺbila vedomosti z aritmetiky a arabčiny. Predstavení ju poverili, aby vyučovala dievčatá, ktoré chceli vstúpiť do ich kongregácie. V rokoch 1860-1862 na príkaz predstavených vyučovala mládež katechizmus v meste Deir al-Qamar. Tieto časy boli veľmi ťažké pre Libanončanov. Mnoho z nich vtedy zomrelo pre vieru. Rafka takisto zachránila jedno dieťa od smrti tak, že ho schovala pod svoj plášť. V roku 1862 ju predstavení poslali do mesta Jbeil, kde rovnako vyučovala mládež. Po dvoch rokoch ju na žiadosť ich dobrodincu Antouna Issu poslali do mesta Maad, kde Rafka zostala sedem rokov. Založila tu školu pre mládež a sama v nej vyučovala.

V roku 1871 počas svojho pobytu v Maade sa dostala do krízy. V kostole sv. Juraja prosila Boha o pomoc a svetlo, aby sa správne rozhodla. O nejaký čas potom videla vo sne sv. Juraja, sv. Simeona Stylitu a sv. Antona Veľkého, ktorí jej povedali: „Vstúp do rádu maronitských libanonských mníšok.“ Antoun Issa jej pomohol dostať sa z Maadu do kláštora sv. Simeona al-Qarn v Aitou, kde ju hneď prijali. 12. júla 1871 si obliekla habit novicky a 25. augusta 1872 zložila slávnostné sľuby. Meno si vybrala po svojej zosnulej matke Rebeka (Rafqa). V kláštore žila 26 rokov v modlitbe, odriekaní, pôste, sebazapieraní a práci v tichu. Prvú nedeľu v októbri roku 1885 prosila v modlitbe Pána o účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Jej modlitba bola vyslyšaná a Rafka prežila počas dvanástich nasledujúcich rokov veľa fyzického utrpenia. Postupne strácala zrak a pridružili sa jej aj iné ochorenia. V roku 1897 ju poslali predstavené spolu s ďalšími spolusestrami, aby založili kláštor sv. Jozefa Al Dahr pri meste Jrabta (Batroun). V roku 1899 Rafka úplne stratila zrak, postupne bola paralyzovaná na celom tele. Z predošlej krásy sa zachoval iba pekne znejúci hlas, ktorý chválil Boha.
Zomrela 23. marca 1914 v chýre svätosti. Pápež Ján Pavol II. ju v roku 1985 vyhlásil za blahoslavenú a v roku 2001 za svätú.

Sv. Charbel a sv. Rafka sú významnými svätcami dnešných čias.
Ak ste zatúžili modliť sa pri hrobe sv. Charbela môžete sa prihlásiť na niektorú našu púť.

Termíny pútí do Libanonu nájdete kliknutím na tento odkaz